reklama

10. etapa do Compostely alebo kto nemá v hlave, ten má v nohách

Vstávam najneskôr ako sa len dá, okolo deviatej. Nie je tu už ani nohy. Dokonca aj ponožkový smrad, čo ma v noci pri vstupe do izby skoro zvalil, sa už vyparil. V erárnom kúte je kopa dobrého jedla, čo tu za sebou zanechali pútnici. Kombinujem si z toho výdatné raňajky. Ešteže som si pokovoval žalúdok neustálou konzumáciou nutely. Nemusím riešiť či sa k sebe hodia sardinky a pomaranč.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Obrázok blogu

Nikam sa neponáhľam. Pomaly zostupujem po dlhých schodoch z 29 pavilónu albergue Monte de Gozo. Rýchlo by sa ani nedalo. Po včerajších vyše 45 kilometrov mám nohy v kýbli, respektíve tak opuchnuté, že s trochou rybárskej nadsádzky by som mohol tvrdiť, že namiesto topánok som si musel obuť kýble. Pravda je však to, že na nohách mám bežecké tenisky, ktoré sú mi za normálnych okolností trocha veľké. Teraz mám pocit, že potrebujem o dve čísla väčšie. Smraďochy, s ktorými som skoro celú púť šlapal vysia na batohu hermeticky uzavreté v igelitke. Dúfam, že to pôjde vyprať a nebudem ich musieť spáliť. Boli veľmi dobré, robili mi tak jeden, maximálne dva otlaky denne. A to tiež len také symbolické, že nebolo treba sa o nich ani rozpisovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je pekný slnečný deň. Samozrejme, veď je Sunday. Aj minulá nedeľa (3.etapa) bola slnečná.

Nekráčam už mojou vyšliapanou trasou katedrála - Monte de Gozo, ale idem najskôr pozrieť na stanicu, kedy ide vlak. Dnes jedine o16:21 s prestupom v meste Vigo. Času dosť. Pýtam sa ešte, či je na stanici úschovňa batožiny. Nieje. Vraj je to možné v Pilgrim`s office naproti katedrále. Stále dúfam, že sa mi podarí zúčastniť špeciálnej pútnickej omše. Vraj sú na nej menované národnosti prítomných pútnikov. Pred katedrálou som pol hodinu pred dvanástou. Dlhocížna rada, aj hodinová, pred Pilgrim`s office. O nič kratšia sa vlní pred katedrálnym portálom.

No nič. Sadám si na kamenné schody na Praza de Quintana, na ktorej sa vlní ďalšia dlhá rada pred "svätou bránou" ku hrobu sv. Jakuba. Slnko svieti, na schodoch sa vyhrievam ako jašterica. Na druhej strane námestia vyhráva pouličný muzikant. Obedujem klobásu, ktorú som "zachránil" z eráru pred pokazením. Napĺňa ma skvelý pocit. Nie len pre tieto skutočnosti, ale hlavne pre to, že som si plne uvedomil, aký úžasný dar bol včerajšok. Rodinná atmosféra v katedrále, ktorá je teraz skôr turistickou atrakciou, ako to, pre čo bola postavená. I keď som sa o to pokúšal, zážitok to bol neopísateľný.

Začínajú ma tlačiť kamenné schody. Vstávam, obchádzam katedrálu. Je to výnimočná stavba a ešte výnimočnejšia musela byť motivácia, ktorá pohýnala staviteľov v tom diele. Muselo to byť ako púť, len oveľa náročnejšie. Potom sa túlam po starom meste praskajúce vo švíkoch od pútnikoch. Santiago de Compostela je asi najviac krívajúce mesto na svete.

Občas sa medzi všetkými tými ľudmi mihne známa tvár z portugalskej cesty. Keď sa pohľady aj stretnú, tak sa aj pozdravia. Nemka, ktorá ma prehovárala v Rubiães, aby som zostal v albergue a ja som zostal. Ranný vtáci, ktorý ma nasledujúce ráno v albergue ponúkli kávou. Sólo pútnik, s ktorým sme sa spoločne brodili blatom pred Porriñom. Pútnička, ktorá ma lákala v Caldas de Reis do albergue a ja som pokračoval ďalej. Mnohí ďalší, s ktorými som chvíľu šlapal, či sa len predbiehali a zaželali si "Bom Camino". Žiadne meno z nich neviem, len tváre som si zapamätal. Pravdepodobne sa už nikdy neuvidíme, lebo lúče mušle sa rozbiehajú do všetkých smerov a niektoré sú veľmi dlhé. I keď človek nikdy nevie.

Napriek Veľkonočnej nedele je rušno v reštauráciach a obchodíkoch so suvenírmi. Už plne chápem vyjadrenie z infobrožúrky, že k rozvoju mesta výrazne prispeli pútnici. Každý deň zaručene hostí minimálne tisíc pútnikov. Z obrovského množstva možností, ako môžem prispieť do ekonomiky mesta, si vyberám možnosť za 6 eur kúpou trička s nápisom na hrudi: "NO DOLOR NO GLORIA" (bez bolesti niet blaženosti). Páči sa mi to heslo. Pekne vyjadruje to, čo som zažíval každú etapu púte večer v stane. Keď celý deň šlapete v daždi, v blate, o hlade, s ťažkým batohom na chrbte a keď to potom večer vo sviečkami zútulnenom stane, suchom spacáku, energetickej nutelovej večeri a v horizontálnej polohe všetko zmizne, vtedy sa vyplaví blaženosť. Blaženosť, ktorá by sa len ťažko dala zažiť s nohami vyloženými na fotelke. Blaženosť, ktorá bola ešte korunovaná včera v katedrále.

S časovou rezervou odchádzam na vlakovú stanicu. O 16:25 odchádza zo stanice. Trať niekedy pretína, alebo dokonca vedie pozdĺž Camina Santiaga de Compostela. Vyvoláva to spomienky, ako som tie úseky prechádzal pešky. Občas z okna zazrem, ako tam ktosi kráča s batohom pomáhajúc si palicou. "Bom Camino." Slnko zapadá, keď vlak prechádza cez most medzi španielskym Tui a portugalskou Valençou. Večer som "doma" v Porte.

A huuups. Na niečo som zabudol. Zabudol som Compostelanu. Moju Compostelanu, ktorú som si zaslúžil za vyše 250 kilometrov "a pé", ktorá mi zmokla pri hľadaní albergue a ktorú som si nakoniec odložil na radiátor, aby mi vyschla... Nemám dôkaz, budem musieť púť do Compostely zopakovať. Kto nemá v hlave, ten má v nohách.

Martin Rusina

Martin Rusina

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálne erazmus študent v Porte (Portugalsko)na fakulte Belas Artes Zoznam autorových rubrík:  Camino Santiago de CompostelaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu