Čo mi bráni to v tom momente vzdať je, že nie som na autobusovom nástupišti smerom do Porta, ale niekde na N201 pred Ponte de Lima. Musím jednoducho kráčať. Akýsi šofér ma ešte povzbudzuje trúbením. Začínam chápať veľkosť tohto gesta. Postupujem teda po krajnici do mesta. Ako kráčam, veľmi nepatrne začína bolesť ustupovať. Fajn, hovorím si, je to rozchoditeľné. Nádej na Compostelu ešte nemusím strácať, len sa mi to sťaží.
Dokrivkávkam do Ponte de Lima a prestáva pršať. Nachádzam tu tzv. "padaria", čo je v podstate niečo ako naša cukráreň v kombinácii s pekárňou. Dostanete tam sladké pečivo na spôsob forneti, spravia vám tám kávu, ale aj slané pečivo a tiež chleba na bežné stravovanie. Kupujem si tam čosi, čo som už poznal z Porta a pre seba som to nazval super pão (super chleba). Má totiž mimoriadne hutnú štruktúru a je mastnejší. Stačí z neho málo a človek je najedený. Postupujem ďalej do centra. Je vňom rušne, predieram sa so širokým batohom pomedzi chodcov.
Prichádzam k Ponte Medieval. Pod ním je rozložený trh. Zvuková zložka je úchvatná. "Nove!!!" "Sete!!!" "Quatro!!!" prakrykujú sa predavači. Limu prekračujem pekne stredoveko.
Na moste predavač stromčekov so svojím dopravným prostriedkom.
Pozerám sa do mapy, za mostom sa musím držať vpravo. Objavujem tu žltú šípku, ktorá ukazuje smerom peknej cestičky popri vinohrade. Hovorím si, že keď je tam šípka, tak to určite nebude slepá ulička a navyše má môj azimut. Vedie ma naozaj podivnými chodníkmi, ale stále mojim smerom. Po chvíli ju opúšťam a vychádzam opäť na autostrádu N201. Z nej chcem neskôr zísť do dedinky Arcozelo.
Vedľa N 201 objavujem úžasnú kamenársku dielňu. Už skôr som si všimol, že kameň sa tu používa tak ako našinec používa drevo alebo betón. A nie hocijaký kameň, poctivá žula. Napríklad ani raz som si nevšimol drevené záhradné sedenie, v záhradach len žulové. U nás by to bola prezentácia majetnosti. Celkovo domy, staré aj nové, sú často postavené z opracovaného kameňa a pripomínajú malé hrady. Navyše kľudne si tu spravia celý plot okolo pozemku z masívnych platní žuly. To študenta sochárstva nemôže nechať chladného, skrátka študijná deformácia. Náradie v dielni bolo odložené, akoby si kamenár len odskočil na cikpauzu. Avšak napriek jeho neprítomnosti bolo cítiť jeho zápas s hmotou.
Genéza stĺpu:
"Pásová" výroba:
Schádzam do spomínaného Arcozela. Prechádzam okolo domu, v ktorého záhrade je mnoho kamenárskych výtvorov. Aj samotný dom veľa napovedá. Možno sa kamenár šiel posilniť obedom.
O pár krokov ďalej ma zaujíma pre zmenu tento dom, s nahrubo otesaný kamenným stĺpom.
Kráčam úzkymi uličkami Arcozela. Znova sa hlási k slovu dážď . Už ani dáždnik vetruodolného prevedenia nevládze a nalomuje sa mu jeden lúč. Nechcem o túto cennosť prísť, tak ho skladám a obliekam si vetrovku. Využívam zastavenie na obed, super pão s mojou vernou nutelou. Znova objavujem žltú šípku a znova ukazuje presne tam, kam sa chcem dostať. Idem po nej. Po čase ju objavujem spolu s kresbou mušle. Je to jasné.
Žltá šípka ma vedie peknými cestičkami vidieka.
Pútnická cesta prechádza popod diaľnicu.
Niekedy jednu odbočku značia aj tri šípky naraz a X označuje nesprávnu cestu. Inokedy akoby nejaký úsek zabudli označiť a treba viac hľadať, prípadne si pútnik trocha poblúdi.
Dediny, ktorými prechádzam, sú totálne mŕtve. Počuť len zatvárajúce dvere, alebo sa za plotom mihne čiapka. Kto by už v takomto daždi, ktorý občas prerastie do silného lejaku, chodil po vonku (kvapky padajú tak rýchlo, že ich na fotkách nie je vidno). Musím doslova zakričať "Faz favor! Agua, por favor.", keď si chcem doplniť vodu, aby mi tá duša nezmizla vo dverách. Duša sa na okamih zarazila a zmizla v tých dverách. Stál som tam v pomykove a to ma zachránilo. Duša mi priniesla novú 1,5 litrovú minerálnu vodu. Dobrá duša. Kto vie koľkým pútnikom už takto pomohla.
A keď ma šipka dovedie sem, do divočiny, skoro skáčem od radosti nebyť stále boľavých šliach a ťažkého batohu. Kým som bol v Porte, tak som nemal veľa príležitostí chodiť do prírody, preto sa asi teraz tak teším.
Nasleduje stúpanie do kopca. Ešte zo zháňania informácií na internete si pamätám, že niekde za Ponte de Limou by mal byť nejaký kopcovitý náročný úsek. Je to zvláštne, ale s bolesť zo šliach odchádza, keď začnem stúpať do svahu. Tento pohyb ich asi až tak nenamáha. Skôr rovina a najmä zostupy sú bolestivé, vtedy postupujem naozaj babkovským tempom.
Tesne pred záverečným stupákom objavujem kamenný kríž pokrytý kamienkami a ružencom. Zanechali ich tu pútnici, ktorí tu boli predo mnou. Je to zvláštne. Aj napriek tomu, že v blate sledujem stopy, nikoho nestretám. Od Ponte de Lime je to fakt vyľudnené. Kamenár nebol, len jeho náradie. Dedina mŕtva. Pútnici nikde, len ich stopy a kamienky. Ešteže som si odchytil dobrú dušu. Vlastne mi to vôbec neprekáža, len také pozorovanie.
Záverečný stupák si doslova užívam, lebo šľachy pri ňom už vôbec nebolia. Nič tak strašné ako internet popisoval. Ako moja beho-tréningová Koliba. Po výstupe zákonite nasleduje zostup, bolesť je späť. Navyše je to sťažené tým, že čo by mal byť akože chodník vyzerá teraz skôr ako potok. Dielo premočenia odspodu je dokonané. Od vrchu mi zostáva už len pár suchých miest a ešte spodky mám suché.
Som opäť v civilizácii, akási dedina. Vlastne neviem kde som, lebo odkedy sledujem žltú šípku, mapu nepoužívam. Dokonca stretám niekoľko živých duší naraz. Možno to bude tým, že konečne ustal dážď. Oslovujem ich, som len zvedavý, kde sa vlastne nachádzam. Niekde pred São Roque. No nič moc.
Ďalšia zaujímavé stretnutie. Neviem, či som tak zle vyzeral, ale ovce sa ma zoširoka obchádzali a pastierka sa pobavila, keď pozdvihla dáždnik.
Nachádzam na chodníku informáciu, že 1500 metrov albergue (teda nocľaháreň). Neskôr 1000 metrov, 500 metrov, 100 metrov. Vlastne ma to až tak nehecuje. Predplatil som si predsa hotel Stan, je ešte skoro na záver dňa a slnko konečne presvitá cez potrhané oblaky. Prečo teraz prestať šlapať? Tesne pred albergue stretám ďalší kríž.
K albergue som sa priblížil odzadu. V záhrade postávala akási deva, zjavne tiež pútnik, len suchá a trocha skultivovaná. Už zdiaľky zdravím: "Olá!" Pokračujeme anglicky. Predstavujeme sa (meno som si nezapísal a teda zabudol). Zisťujem, že putuje tiež sólo. Pýta sa, že čo sa nezložím. Hovorím jej, že chcem ešte pokračovať a ona, že do najbližšieho albergue je to ešte minimálne 18 kilometrov. "I have a tent,"odpovedám. "You are wet, it`s gonna be wet and there is heating." Riadiatory nepatria k portugalskému štandardu. Nalomuje ma to. Pýtam sa, koľko sa platí? "Donation, as much as you want to pay" Takže zadarmo, rozhodnuté. Aspoň sa poriadne zregenerujem. Albergue - noclaháreň v dedine Rubiães. Prvé čo urobím je, že sa vyzujem. Hľadám voľné miesto na radiatoroch, kde si rozkladám mokré kusy oblečenia. Veci mám po celom baráku. Cez deň som poriadne nejedol. Až teraz dojedám kura z predvčerajška, ale tentokrát mám aspoň super pão k zajedeniu. Nabíjam oba mobily i baterku foťáku a líham si do jednej z postelí. Ešte je slnko nad obzorom.
Neskôr, keď sa začína stmievať sa ešte zobúdzam a robím prieskum albergue. Odhadujem kapacitu na 50 lôžok, pútnikov je tam asi 30. Stopy v blate neboli prelud. Jedna väčšia skupina si uvarila v kuchynke večeru a teraz ju v jedálni pri spoločnom stole konzumujú. Iný pútnici si vymieňajú zážitky a skúsenosti. Z nemalej časti pútnikov poznám len nohy vytŕčajúce spod spacáku. Jem druhú večeru, ešte stále nutela a super pão, a čítam si prvé kapitoly z knižky "V škole Ducha Svätého". Nachádzam veľa podobného v dnešnom putovaní. V momente objavenia žltej šípky a držanie sa jej smeru. Zo spacáku odpovedám na smsky erazmákov, ktorý vedeli o mojej ceste a písali mi, že či žijem, a ja som im doteraz neodpovedal. Šetril som si baterku na prípadné krízové situácie. Pod posteľ si rozkladám na vysušenie zmoknuté listy mapy a zaspávam. Prešiel som 33 500 kroko (22 kilometrov). Najviac sa mi páčila samota v lesoch a tiež to, že ma viedli žlté šípky. Teraz zaspávam v päť hviezdičkovom hoteli.